„Zavri oči a povedz mi, čo vidíš.“ Nevidím nič. Kiežby to tak bolo aj s pocitmi. Zavriem oči a bolesť, ktorú cítim sa len znásobí. Ale prečo??? V hlave mi stále víri množstvo otázok, ale táto jediná sa vždy dostane na povrch, pretože sa dožaduje odpovede. Ale kde mám tie odpovede hľadať? Netuším. Všetko sa tak náhle zvrtlo, že som sa z toho ešte ani nestihla spamätať..... „Tak otvor oči a rozhliadni sa. To by ti malo pomôcť.“ Otvorím oči. A znova len neprítomne hľadím do obrazovky môjho počítaču, pričom vnímam len dve slová: nenávidí ťa. Po nich nasledujú ďalšie, ktoré sa do mňa zarývajú ako malé a ostré kúsky skla: už o tebe nikdy nechce počuť... Tak toto by mi malo pomôcť??? A ako? Po všetkých tých slovách nasleduje ešte jedno, ktoré mi dáva aspoň maličkú nádej, že je tu ešte niekto komu na mne aspoň trochu záleží: neplač. Iskierka nádeje sa však ihneď vytratí a ja znova len sedím a pozerám sa niekam do neznáma. Po tvári mi bez varovania začnú tiecť horúce slzy a ja si pomaly začnem uvedomovať aká som bezmocná. „No tak, upokoj sa. Musíš mať jasnú myseľ aby si sa mohla rozhodnúť, čo budeš robiť ďalej.“ Zhlboka sa nadýchnem. Snažím sa sústrediť ako najlepšie viem aby som odpútala svoju pozornosť od ponurých myšlienok. Stačí len myslieť na nejakú veselú spomienku. Ale márne. Ďalší príval bolesti a pocitu ľútosti nad mnou samou ma zastihol úplne nepripravenú. Čoho som sa dopustila?? Čo som spravila, že ma môj najlepší kamarát odmieta?? Snažím sa nájsť aspoň nejaký záchytný bod, ale moje úsilie vždy vyjde na zmar. To kamarátstvo bolo pre mňa všetkým... to znamená, že teraz nemám nič.... „Pozeráš sa na to zo zlého uhlu. Nesmieš sa tomu poddať. Seba ľútosť ešte nikdy nikomu nepomohla. No tak. Musíš sa tomu postaviť.“ Pozerám sa na to naozaj nesprávne? Ako mám vedieť, čo je správne a čo nie? Jediné, čím som si istá je to, že celé to priateľstvo bolo len jedno veľké klamstvo. Odporné klamstvo. Vždy keď sme šťastní a myslíme si, že všetko je tak ako má byť, tak nás niečo nepríjemne prekvapí.... Tak to proste chodí... Už na mňa z toho všetkého dolieha únava a vyčerpanosť. Ale nie. Ja nechcem ísť spať. Nechcem zavrieť oči a ponoriť sa do tej nekonečnej tmy a trápenia....... nie.... „Nemusíš sa báť. Noc neprinesie nič iné len úľavu. Čas predsa vylieči všetky rany... len musíš byť trpezlivá......“ | 
974 
