GALLYS | UNIVERSUM | BARASA
HLAVNÁ STRÁNKAFÓRUMREGISTRÁCIA
UNIVERSUM

PODSTRÁNKY
Bazár
BRATISLAVSKý NáREZ
CHAER
CHATEAU KRAKOVANY
EASYTRIPPER
ČERNá DíRA
GOLEMISSIMO
HALUŠKY
HUDBA JE MOJ ZIVOT
ISABELLE
KAUZA HORIZONT - B.M.G.
LIVE LIFE
MOJE MESTO
MOSAD
MYSB
NEVIDíš?
NEWS
NLD
NOVINET
O.B.D
OMARGALLERY
PAUL WEBER
TVORIVOSť Z BASY
UNIVERSUM
WATERCUT SRO
ZICAFFé
REKLAMA

.

Google

statistiky easynet










.

Google PageRank

Rank SK

.

vyhľadávanie:


prihláste sa:
Nie ste zaregistrovaný? Môžete tak urobiť tu.
Ako zlaté husle,na svetlo sveta prišli.
( popstorry inšpirované ľudovými povedačkami )

04.08.2008 - 20:08:31   688 3 1 0

autor: Drmlík
fotky: zatial nik

Martin Vrubec bol chýrny hudec široko ďaleko po celom kraji. V dedine ho každý poznal, pretože každý večer hrával v miestnej krčme. Vždy keď sa blížil večer a súmrak padal na okolité kopce, vzal futrál s husľami a vybral sa na horný koniec do krčmy. Keď ho ľudia zbadali, vždy uznanlivo pokyvovali hlavami a s úctou hovorili :“ Ide Vrubec.“ Keď na konci muziky hral Krajovku, ľudia v divokom tanci od nadšenia výskali a z vďačnosti mu na upotené čelo zlaté groše priliepali. V noci sa vracal do svojej chalupy ustatý, no šťastný, že ho v nej čaká snúbenica Marta. Síce jej zvykol chýbať no všetko si vynahradili po zbytok noci, keď mu groše úprimnými slinami ľudu prilepené, z čela odlepovala. Všetko mohlo byť na poriadku nebiť jednej veci. Lepšie povedané jedného človeka.

Haroš Kollár bol odjakživa nezdareným huslistom. Raz mu struna neladila, inokedy zas len so slákom na muziku došiel takže hral bez huslí a niekedy dokonca naopak, - len s husľami sa na taniec prihotovil. Skrátka sedliaci ho nemali radi a nevedeli sa dočkať kedy už dohrá, aby mohli Martina Vrubca počuť. Boli aj taký, čo si po Kollárovom vystúpení okato na zem odpľuvli. Kollár zväčša iba prehodil :“ Po mne si odpľujú a po ňom nič“. Skrátka kváril ho neúspech a čo je horšie – závisť. Celé noci sa na peľasti prehadzoval, až to Valika, jeho o desať liet staršia družka nevydržala a vraví mu :“Ak by si hrať vedel, tak by si sa neprehadzoval.“ A mala pravdu.
Kollár sa preto rozhodol konať. Na druhý večer odišiel z domu, s husľami pod pazuchou aby si žena myslela, že ide na muziku. No za prvým rohom vybral sa rovno do hory a tam po bielom chodníku rovno na zrúcaný hrad, kde v pivnici žila žena o ktorej všetci hovorili že je bosorka.  „Dobrý večer Haroš. Už som ťa čakala“ víta ho baba sediac vo tmavej svetlici plnej všakovakých hrncov a sušených bylín. „Odkiaľ znáš moje meno ?“ Pýta sa Haroš.  „Aj znám, aj neznám“ vraví múdro baba. „Tak ty by si chcel aby hral Vrubec horšie ako ty a aby si ty hral lepšie ako Vrubec ?“ „Presne tak „ odpovie dychtivo Kollár. „Lenže to aby si ty hral lepšie to sa mi nemôže podariť“krúti hlavou. „Tak vám pekne  ďakujem“ nadávajúc odpľuje si a poberá sa ku dverám. „Počkaj, počkaj“ vraví baba. „Čo počkaj ?“ pýta sa namrzene Haroš. Tu sa ona pustí medové  motúzy mu pod nosom preťahovať. „Dá sa  urobiť, aby hral Vrubec trocha horšie.“ Pri tých slovách Haroš razom obživne. „A keby aj viac horšie hral ako len trocha ?“  „To by ale bolo drahšie Haroško.“ „Koľko chcete ?“neváha Kollár babe dobre zaplatiť. „Za to sa ale neplatí peniazmi“ uškŕňa sa kľavo baba. „Veď viem“ vraví Haroš. Len sa vy už nestarajte a robte čo treba“ „Ako chceš Kollár. Hnedý mužík splní tvoje prianie“ rehoce sa baba, za hrsť bylín do kotla hodí až ju  kúdol pary razom zakryje. 

Blížil sa večer a Martin Vrubec sa  hotoval hrať na tancovačku. „Moja milá“ vraví Marte, „tak sa mi zdá, že dneska mi poprilepujú možno aj zo desať grošov.“ „A... kúpiš mi na jarmaku fertušku ,“ pýta sa Marta. „Hoc aj so šatkou“ vraví radostne Martin.
„Nože prihoď do pece – navarím ti za misu bôbu“ chce sa mu Marta zavďačiť. Martin otvorí dvierka na peci, reku priloží kus polena, keď tu zrazu v dnuká dačo zaiskrí


                                                                    1
i zapíska v komíne tak, že až šindle nadskakujú. Martin sa razom horeznak na dlážku zvalí a Marta hybaj ho už  aj sa pod duchnou ukrýva. Hľadí Martin na pec hľadí, no čo by sa i vyhľadil vlastným očiam neverí. Spoza prípecku na neho malý, hnedý mužík okále vyvaľuje. „Čo to, čo to...?“ pýta sa nebojácne Martin. Tu razom  hnedý mužík  spoza pece vyskočí i  naprostred svetlice si zastane.
„Ak si dobrô ostaň, ak zluô hybaj do čerta !“ zvolá Martin. V tom na neho čudo ľudským hlasom prehovorí „ Ahoj Martin. Ja som Hnedý mužík. To čo teraz urobím nieje vôľa moja. No keď sa ukáže, že si dobrý junák, odmena ťa neminie. Teraz otvor husľový futrál a na nič sa nepýtaj. Keď nadíde čas prídem znova“. Po týchto slovách Hnedý mužík skočil za pec až sa v pahrebe zaiskrilo a už ho nebolo.
Beží Martin, futrál otvára, no len čo ho otvorí, gamby mu od údivu ovädnú. V púzdre namiesto husieľ leží rovné, hutné, frišké, riadne veľké, hnedé, ani čo by ho uhliarov žrebec dnuká po paši nakládol.
„Hadam by som sa aj za mamkou do Bošáce načim mala pozrieť“ prehodí Marta do ticha.
„Teraz sa ti chce odo mňa odísť ? To si sa mi pekne vybarvila“ opáči Martin.
„Nuž ale keď ešte pred chvíľkou si huseľ s parádnym piercom vo futráli nosil a teraz čo máš ? Na čom pri muzike zahudieš ?“
„Ech čo už. Raz som muzikant a dobrý muzikant, na všetkom zahrá.“ I zavrie futrál a už  ho aj nesie hore dedinou do krčmy.
Veru čudovali sa chlapi v krčme. Čudovali sa i ostatní muzikanti reku – čo si to za inštrument priniesol Martin ? On na to iba „nuž, vymenil som nástroj husľový za hen takýto - hnedastý“ povie skromne. Na to sa hudec, basista Josef Udvardy zachmúri a vraví „ a ja s takým nebudem v jednej muzike hrať.“ „A čože sa ti neľúbi Joško ?“  Opáči Martin. „Ada ty naň, či ja budem do tancu hrať ?“ Chvíľu to trvalo, no naveľa naveľa nehal sa Joško do muziky dotískať i pristal.
A tak spustili. Náš Martin rovno vo stred svetlice si stal, ruka v bok a tou druhou, mocne stíska nový nástroj a vysoko nad hlavou cifruje. Ľudia s ústami otvorenými oči vyvaľujú, keď tu zrazu čuduj sa svete ozve sa taký tón, že všetko čo malo uši nemohlo inak, len pri tej kráse do tanca si skočiť. A Martin len cifruje, cifruje nohami prepletá. Oj, bola to veru muzika. Radostní ľudia mu groše na čelo celý večer z vďaky prilepovali a konča veselia ho na rukách k šenku doniesli.
„Požičiaj aspoň na chvíľu“ drankajú ostatní muzikanti.
„Kdeže !“ odvetí veseleo Martin „svôj inštrument z ruky nepustím“ a ľavačkou si spokojne upíja. V noci sa s Martou ešte dlho tešili, ako im Hnedý mužík dobre počaroval.

Zato Haroš Kollár išiel puknúť od jedu. „Čo si to ty baba narobila !“ Pribehol celý namosúrený do pivnice a poďho hrnce na peci rozbíjať. „Zadrž“ vraví baba. „Viem čo ti poradiť.“ „Tak povec.“ V tom baba vedro plné akéhosi mazu, spoza peci vyťahuje. „Tuná  túto masť Martinovi na čelo natri a on razom zaspí.“
 „A všeckú ?“ spytuje sa zvedavo baby.
„Stačí za náprstok. Potom mu inštrument poľahky vezmeš.“ I zapáčil sa Harošovi nápad preveľmi, vzal vedro a uháňal čiernou horou nazad do dediny.

                                                                   

                                                                     2
Zatiaľ sa mládenci z dediny na pitvore zišli a svorne hútajú – „Ak Martinovi hrá, prečo by nám nie ?“ „Veď nástroj si poľahky vieme zadovážiť.“ A už aj probujú. No ak probujú tak probujú, riadny tón vylúdiť nevedia. I začnú sa vadiť. – „Mne hraje tak, že aj drozdy v kriakoch stíchnu“ – rozkrikuje sa Miloš od Kiseľov. „Nevídali“ vraví Vančo „teraz kukaj ako sa to robí“ a natriasa sa cifruje, lež márna to snaha. Naveľa sa zhodli že si prizvú Martina Vrubca, nech ich rozsúdi.
Ten pristal, za vrch stola si sadol a poď ho muzikantov rozsudzovať. Jeden za druhým muzicírovať sa hotujú, lež akáže to muzika. Kde nič tu nič, iba čo do rukávcov kde tu posteká. Martinovi uši vykrúca až si musí širák na štici pridržovať. A tak podľa toho, začal milých chasníkov po pravde častovať. „Ty ečte veľa slaniny budeš musieť pojecť „ vraví jednému. „Ty ečte veľa halušiek budeš musieť pojecť „ hovorí druhému. „A ty,“ vraví múdro ďalšiemu „budeš ečte musieť ťiež veľa slaniny pojecť.“
Keď ich takto zachmúrených, rad radom počastoval spytuje sa  „a nekceli by ste riadnu muziku počuť ?“ „Veď zahraj“ nabádajú ho. Martinovi nebolo viacej treba. Vyskočil na stôl a takú spustil, že od tej nádhery až dych vyrážalo a junáci zahanbene, i keď radostne svoje inštrumenty nazad na dvor do trávy vyniesli. Zmierlivo usmievajúc sa popod fúzy, prikyvovali hlavami a vraveli „Vrubec - ten vie hrať.“

V tom spoza rohu, kde sa vzal tu sa vzal Haroš Kollár s vedrom v ruke do pitvora ide. Chvíľu len tak obsmŕda hore - dole, no len čo sa nik nedíva poď ho so štietkou kľúčovú dierku masťou natierať. Keď tak urobil, stanul si pri dvere a hneď začal vykríkať.         „Ticho ! buďte  šeci ticho!“
„Čo je, horí ?“ spytuje sa Martin. „Ja len“ vraví Haroš „ja len že dáke hlasy som z komory začul.“
„A čo ?“
„Ja len reku, či to nieje strašenie.“
„Tak otvor a nazri ty mudrlant“ radí Vrubec.
„Nuž ale keď je primknuté.“
„Tak kukni cez dierku.“
Haroš sa len ošíva  „lenže... keď ja sa bojím.“  Martin i celá chasa, poďho sa od smiechu do popuku prevraciať. „Uhni ty baba“ odtisne ho Martin a už aj oko k dierke prikladá. No len čo sa čelom masti dotkol, na mieste usnul. Harošovi nebolo viac treba. Schytil Martinov futrál a zasyčal ani had „icte mi z cesty lebo...“ Mladí chasníci sa radšej ustúpili a Haroš aj s futrálom sa ako gáfor do noci vytratil a ešte za sebou aj primknul.

Ej veru, hlava bolela Martina Vrubca keď si omastené čelo ráno v potoku omýval. Ech, Hnedý mužík čo si mi to vyparatil“ vzdychol si pod chvíľou, keď mu Marta oterák podáva aby si čelo otrel. „Hlavu hore Maťo, veď mi ti poľahky nový inštrument zohnáme“ vraví svorne chasa obstojac ho pri potoku. „A keby len jeden“ prehodí smele Zuza, švagriná Martinovej striny, ktorej sváko Ignác Štefan im dakedy nový fiok  z Brusna doniesol.
„Kamaráti moji“ vraví Martin „na pec vyjdem, tam si ľahnem a tam budem.“ Nuž čo mali robiť.Nechali ho na pec vyjsť a keď ta bol, tak si ľahol.


                                                                        3
Medzičasom sa Haroš Kollár nasľuboval do vedľajšej dediny, že reku zahrá ako Vrubec, bo má vraj taký istý inštrument aký iba on používa. „Nedbám“ vraví hostinský a už sa teší ako sa mu ľudia v šenku večer dobre zabavia.
Tmavý večer sadol na hory – doly, keď tu už sa Haroš pomedzi krčmových chasníkov s Martinovým futrálom slizko pristrojuje. „Tak spusti“ dožadujú sa nedočkavo muziky všetci do jedného. „Ej spustím“ vraví Haroš „spustím, ale až keď mi budete zlaté groše na čelo prilepovať.“ A tak i bolo. Najprv mu sedliaci za hrsť zlatiakov,  na čelo poprilepovali, až potom sa Haroš pustil futrál otvárať. No len čo ho otvoril, dobre že ho nevyvrátilo. Vo futráli pred ním ležali husle s parádnym piercom. V peci čosi zaiskrilo. Hnedý mužík, ktorý sa za kachľom chichotal, dopredu vedel aké bude mať Haroš ovädnuté gamby, keď uvidí čo mu nachystal. „Tak čo. Bude muzika ?“ pýtajú sa všetci svorne. „Veď už idem“ prehodí Haroš, berie slák a kráča s ním na prostred izby. „A kde ti je inštrument ?“ smejú sa ľudia.  „Či si ho doma zabudol ?“ „Ej, nezabudol. Len napred probujem či mi konský vlasec nie pukne.“ Cigáni Haroš a nohy nešanuje uteká nazad k futrálu. No čo čert nechcel, z toho sparna ho akosi zmotalo, i vzial husle a slák v puzdre zabudol. „A čím chceš Kollár po strunách vŕzgať ?“ ozve sa z kŕdľa. „To len probujem, či mi parádne pierce z husli nepadne“ vykrúca sa Haroš a šmyká po slák do futrála. Kde sa len mohlo podieť ? – dumá ani v ošiali.
Naveľa, naveľa prihotovil sa obecenstvu Krajovku zahrať.
Zatiahne prvý ráz, no tu mu parádne pierce z husli padne. Zatiahne druhý ráz, keď tu mu konský vlasec na sláku pukne. Zatiahne tretí ráz a v tom začne z husli taký zvuk vychádzať, ani keby planú kuru na rebriniaku zaišiel. „Éch, čo to za muziku“ krútia ľudia hlavami. Paľovi Chrobákovi to nedalo a skríkol „Ten Vrubcovi ani po paty nesiaha – veď hinten ani na hovno nehrá !“

Vedel Haroš Kollár koľká bije. Chvíľu sa úfal neborák, že vyckočí cez pitvor, cez chliev sa prepká  a na gánok ujnde, no nadarmo. Schytili ho a poďho s ním k pekárovi Matejovi zvanému Zlatko do kvásku. Keď ho riadne vyváľali, vzali ho celého zamieseného za dedinu a tam ho lepkavého do slamy a chabrždia zahodili. A tak sa Haroš Kollár vybral, na hanbu sveta nazad domov aby si pamätal, že riadnym ľuďom neradno do uší vrzúkať. Dlho predlho sa ešte dobrí ľudia milo od smiechu zachádzali, keď si spomenuli ako zbitý, každý piaty krok na zem padnúc v košieľke chatrnej, mizol v rannej hmle.


Martin Vrubec na peci ležal, tak ako tam bol, keď už tam vyšiel. „Martin, nože zídi dolu. Bôbu som ti navarila“ prihovára sa mu Marta. „Načo mi bôbu...“ prevalí sa Martin na druhý bok. „Aj na posúch som ti zamiesila.“ „Načo mi posúchu...“ chce sa Martin prevaliť na prvý bok, no zrazu sa v kachli zaiskrí, v komíne zapíska a Hnedý mužík sa razom zjaví. „Dobrého dňa prajem Martin. To som ja Hnedý mužík.“
 „Čo zas chceš ?“ Pýta sa nešťastne Martin.
„Aby si nepovedal že si za slovom nestojím, zlez z pece, choc do pitvora a tam nájdeš nový futrál. Zato, že si dobrý junák, je tvoj aj s tým čo v ňom nájdeš.“ „No pravda. Poznám ja dobre tvoje špásy. Zase chceš aby som pred ľuďmi na kadečom, len nie na husliach ihral. Nie idem dolu a ty sa rýchlo strac.“ „No tak Martin, hybaj chytro“ nedá sa Hnedý mužík.
                                                                      4
„A čo keď nie ?“ „Veď ty pôjdeš“ povedal mužík a tak zatriasol  pecou, že sa Martin aj s baraními kožkami na dlážku zosypal. „Tak nedbám“ povedal, keď videl že s Hnedým mužíkom sa neradno hrať. Vošli i s Martou do pitvora a tam na zemi husľové puzdro leží. Keď ho otvorili museli si najprv až oči zakryť – taká žiara z neho vyšla. Keď sa tomu lepšie prizreli zbadali, že to zlaté husle aké ešte svet nevidel na nich svietia. Martin, na slovo sa nezmôže, drží ich v dlani zatiaľ čo ho Hnedý mužík pobáda „no tak zahraj dačo.“  Preišiel teda slákom po zlatých strunách a v chalupe taký tón zaznel, aký ešte ľudské ucho nepočulo a žiaden iný sa mu rovnať nemohol. „A v zdraví ich uži“ zvolal Hnedý mužík a s ohromným piskotom za prípeckom zmizol.

Tichý večer na vŕšky padal a Martin sa s novými zlatými huslami na muziku hotoval. „Ej, veru dnes mi ale budú groše prilepovať „ vraví Marte.
Len čo husle z futrálu vybral, všetci v úžase onemeli. No ak hraje tak hraje, ľudia sedia ako prikovaní a len oči vyvaľujú. Keď dohral Krajovku, odložil husle a pýta sa „Ľudia prečo nie tancujete ?“
„Vieš Martin, keď ty si sa nám viacej ľúbil keď si na ostatnom inštrumente hral“ vraví Paľo Chrobák. „Veru“ pridá sa Vančo. „A či si nám spyšnel, keď sa ti na samom zlate hudieť zažiadalo.“ Ej veru Martin, keby som bol vediel akú chamraď si v šenku chovám“ hovorí mu krčmár. „My mu tu groše na čelo priliepame a on sa na pána chce ihrať !“ Pridávajú sa ďalší. „Ale ľudia... veď to mi Hnedý mužík huseľ pozlátil.“ „Pozrime ho. Ešte si z nás bláznov bude robiť „ kričia ľudia. „Prac sa z našej krčmy, lebo inak ako Kollár stadeto na hanbu sveta pôjdeš !“
Nuž zabalil husle, vzal Martu a vykráčali na ulicu. Naskočili na prvý rebriniak a pri ranných zorách sa už von z dediny viezli. Našťastie ako to už býva zručný huslista sa vo svete nestratí. Nemuseli ani ďaleko záinsť a z Martina bol po nejakom čase, zas chýrny hudec. Novú chalupu kúpil a vždy keď  večer na horný koniec na muziku išiel, všetci ho zdravili a vraveli „aha ide Vrubec so zlatými huslami.“  Na pozdrav mu mávali, hlavami uznanlivo pokyvovali a pri tom ani netušili, že dakedy na hovno hral. Hnedý mužík bol rád, že sa Martinovi šťastne zadarilo a ešte dlho, dlho o tom nikomu nerozprával.



NA PRIDAVANIE KOMENTAROV
MUSIS BYT PRIHLASENY ! - vpravo hore

04.08.2008 - 22:49:22
easy
tu su :))
04.08.2008 - 20:21:53
osarchadim
tak uz iba foto pridaj,cau.
04.08.2008 - 20:17:28
osarchadim
cau easy tak tu je rozpravka len prosim ta prepis autora zo mna na Drmlíka.dik

« novší článok - 9 kilo plutónia
» starší článok - POZVÁNKA

• vráť sa - články danej kategórie
(c) copyright'2005 EasyNET - all rights reserved - admin

Warning: Unknown: Your script possibly relies on a session side-effect which existed until PHP 4.2.3. Please be advised that the session extension does not consider global variables as a source of data, unless register_globals is enabled. You can disable this functionality and this warning by setting session.bug_compat_42 or session.bug_compat_warn to off, respectively in Unknown on line 0