.

.

......Vzápätí som začula výstrel. Chcela som vykríknuť, chcela som spraviť hocičo len aby som zistila kto z nás to dostal. Ale bolo neskoro......Cítila som už iba tupú bolesť. Nedokázala som vnímať nič iné. „To predsa nemôže byť koniec.“ Pomyslela som si. Toľko som toho ešte chcela dosiahnuť. Mala som ešte veľa prianí. A teraz sa žiadne z nich nesplní?

       Všetko toto sa odohralo za pár sekúnd. V hlave som mala len plno myšlienok a smútku. Spadla som na kolená a vzápätí som sa musela podoprieť aj rukami. Nevládala som zavolať ani pomoc. Jednoducho som tam kľačala a dúfala, že si niekto v tej panike všimne že som ranená. Ranená? To bolo slabé slovo. Ja umieram. Snažila som sa vnímať ešte aspoň na pár sekúnd okolitý svet. Otvorila som oči a pozrela sa navôkol. Všade bol sneh. Veľa snehu. Na prvý pohľad to už aj tu vyzeralo ako v nebi. Všetko biele. Ale na ten druhý to bolo ako v pekle. Ľudia navôkol splašene behali. Boli počuť ďalšie výstrely a výkriky. Všetko to ku mne doliehalo z diaľky. Jediné čo som ešte chcela bolo iba to aby sa po mňa vrátili. Ale na druhej strane som aspoň vedela, že sú v bezpečí. Znova som otvorila oči. Sneh už naďalej nebol iba biely ale aj bordový.......všade bolo plno krvi. Mojej krvi. Nemohla som sa už ani nadýchnuť. Tá bolesť sa už nedala vydržať. Prosím chcem umrieť, bolo moje posledné želanie. Nevládala som sa už podopierať musela som si ľahnúť. Všetok sneh navôkol bol sýto červený...........

P.S.: inak som optimistka.........